Tunel zarástol...

Začiatkom februára som si myslel, že vidím svetielko na konci tunela koncom mesiaca, ...žiaľ teraz sa mi zdá, že nevidím ani tunel. Tak si dovolím zverejniť časť príspevku Daniela Jančára na stupavskej stránke, týka sa všetkých nás :)

Kam sa len tie čučoriedky podeli?

Sedia doma. Na riti. A nie len oni, ale takmer my všetci. Sedíme doma, „čúmíme“ do bedne, „čumíme“ do mobilu. Občas „čumíme“ z okna, čo nové na ulici. Ale ani tam nič nové nie je, pokiaľ sa teda nepreháňajú vonku psy alebo mačky. Oni môžu. My nie. Máme sedieť doma. Vraj je to tak správne a dobré. A tak sedíme. Po čase už ani ako rodičia nemáme energiu hovoriť deťom „odlož ten mobil“ alebo „vypni tú telku“. Toto naše uzatvorenie sa v domácnostiach z nás vychováva lenivcov. A niektorým z nás to aj vyhovuje.

Viacmennej len do potravín

Inú turistiku vlastne nemáme. Niekedy pre spestrenie ideme do lekárne, či do obchodu so zvieratami alebo na antigénový test. Fajnšmekri na PCR. Ale to klasické socializovanie je preč. Nejdeme už ani na pivo (nejedna manželka by už aj chcela, aby sme vypadli z domu). Ženy nejdú poklebetiť ani na kávu (ako by sme my chlapi boli radi, že budeme chvíľu sami). Takto by som mohol vyratúvať kopec rôznych aktivít, ktoré sú dnes minulosťou. Ako sa nesocializujeme my dospelí, tak bohužiaľ ani deti. A to je smutné. Pred rokom sme si ani nevedeli predstaviť ako ťažké je deti vytrhnúť z tej ich komfortnej zóny. Tú zónu majú teraz ešte intenzívnejšiu ako kedykoľvek predtým. Prečo? Pretože sa i z nich stávajú lenivci. Lenivci dnešnej doby domovej.

Kam tým spejeme?

Z bežného života detí sa z noci do rána zmenilo vyučovanie. Z bežne strávených približne 30 vyučovacích hodín za týždeň v škole, zostalo len približne 12 hodín online. Vytratil sa denný režim. Už deti nevstávajú o 7h ráno ako tomu bolo pred rokom, ale kľudne im stačí 10min pred „onlajnkom“. „Veď na pripojenie to stačí a kameru mám vypnutú“, ako tvrdí môj syn... Tiež i za mnohými umeleckými krúžkami sa zavrela voda. Odpadol ten návyk, ponáhľať sa domov, aby sa deti stihli pripraviť na krúžok. Veľmi podobne sa to deje aj so športovými tréningami. Vidím to aj v bezprostrednej blízkosti okolí môjho domova. Rástol tu (a dúfam, že aj bude rásť naďalej) jeden výnimočný športový jedinec. Bol ochotný sám si nastaviť budík na sobotu v deň zápasu, aby nezaspal. Nevynechal jeden tréning, keď bol zdravý. Nikdy trénerom neodvrával. Trénoval, makal, drel, aj keď ho to bolelo. Pretože chcel. Fakt chcel a bolo to na ňom vidieť.

Je tomu stále tak i dnes?

Obavám sa, že u mnohých detí záujem o športovú aktivitu klesol. Technika poráža šport. Čo vidíme častejšie? To ako deti cvičia, či ako držia v ruke mobil? Česť výnimkám, ale tipujem, že mobil vyhráva a nielen u nás doma. Možno zostaneme zdraví, pretože sme doma, ale možno zostaneme chorí z toho, že nebude chcieť byť zdraví. A zdraviu bezpochyby pomáha športovanie. Tréneri voči tomu bojujú, aby vyhral šport a tým pádom aj zdravie. Deti dostávajú počas tejto doby domovej od trénerov pozvánky na online tréning, alebo im posielajú plány individuálnych tréningov. Čím dlhšie sú deti však doma, tak sa ich ochota, sám ísť športovať, vytráca. Opakujem, česť výnimkám. Veľmi príjemným spestrením bola napríklad olympiáda, ktorú mali mladšie žiačky počas online tréningu. Bezpochyby táto virtuálna súťaživosť cez videochat im opäť prinavrátila chuť do tréningu. Veď žiadna nechcela a nebude chcieť byť nabudúce posledná. Ale domnievam sa, že po čase zase ten zápal chcieť sa spotiť, keď nemusím, opadne. Keď si ktokoľvek bude myslieť, že sa deti budú chcieť spotiť samé, tak je buď na veľkom omyle, alebo má doma budúceho reprezentanta.

Poďme do toho s nimi

Podajme pomocnú ruku v týchto ťažkých časoch trénerom, deťom a tiež aj sami sebe. Dajme sa do športového a zacvičme si s deťmi. Jednu tabatu, či druhú tabatu alebo aj nejaký beh. Predsa len ako hovorí české príslovie „ve dvou se to lépe táhne“, je pravdivé. Poznám vo svojom okolí pár rodičov, čo sa do týchto tréningov s deťmi zapojili a po niekoľkých týždňoch boli prekvapení kam svoju kondíciu posunuli i po štyridsiatke. A možno sa takto dočkáme po skončení doby domovej, že sa do ulíc vrátia tie čučoriedky, o ktorých hovorieval Julo Satinský.